Hlavné menu:
Rudolf Dobiáš: Litánie k slobode
Prešov, Vydavateľstvo Michala Vaška 2009
Poézia medzi nažitou múdrosťou a láskavým porozumením
Medzi najťažšie zvládnuteľné viazané poetické formy nepochybne patrí sonet, ktorého súčasťou je takmer zákonite aj čitateľské napätie: na ktorú stranu váh autor so svojou stvoriteľskou mocou sonet nakloní. Či na stranu nedobrovoľnej tajomnosti, keď sa do 14 veršov autorovi nezmestí všetko potrebné, alebo či sa prikloní k väčšej, povedzme vzdušnosti, keď niektoré verše plnia iba funkciu tzv. vaty. Existuje, ako vždy, aj tretia, pomerne častá možnosť. Napísať sonet nekompozične tak, že sa v ňom môžu verše navzájom ľubovoľne prehadzovať a pointe to prakticky uškodiť nemôže, pretože ako pointa sa deklaruje poetický pocit a ten je predsa vždy nejaký. Isteže, teoreticky existuje aj štvrtá možnosť. Napísanie dobrého sonetu.
Aby som ale celkom ozrejmil pocit, s ktorým som sa pustil do čítania sonetového venca z pera Rudolfa Dobiáša, musím ešte uviesť, že k písaniu sonetov som bol vlažný od mladosti a neskôr ma ešte viac schladil prof. Hilský, keď mi v jednej kaviarni vyčíslil, že iba počas 100 rokov romantizmu sa v Európe napísalo viac ako 200 000 sonetov. Pár stovák historicko-romantických som ich sám prečítal a hoci sa za to trochu hanbím, dodnes pri spomienke na ich čítanie pociťujem synestetický závan koncentrovanej nudy. Mám ale pochopiteľne aj obľúbené sonety. Shakespearovské (23. viem dokonca naspamäť), niektoré Stachove, Válkove, ale to by už bol materiál na diskurz k celkom inej téme.
Patrím zároveň k možno dnes už málopočetnej skupinke prijímateľov poézie, ktorá jej eufonickú podobu v tej najvydarenejšej forme považuje za disciplínu, ak aj nie vždy kráľovskú, tak určite aspoň za čosi, čo vyžaduje a predpokladá o. i. obdarenosť istým naozaj špecifickým druhom talentu. Rýmy pre mňa nie sú len historicky prekonanou permutujúcou a do značnej miery vypoužívanou množinou podobne znejúcich slov na konci veršov, ale predstavujú zvláštne a tajomné momentum, ktoré dokáže meniť silu a vektor smerovania básne a sú prostriedkom, prostredníctvom ktorého dokáže autor pozitívne, ale aj úsmevne prekvapovať sám seba v nenapodobniteľnom dobrodružstve tvorby, pokračujúcom v nekonečných úrovniach čitateľskej recepcie.
A ak vravím o hudobnosti poézie, myslím na jej zvuky vypovedajúce svoj význam v kombinácii s lineárnosťou, alebo metonymickosťou a metaforickosťou textu a teda zároveň vravím o istej zvukovej podpore, ako o ďalšom rozmere nevyhnutnej pointy. Čiže nielen o myšlienke, ktorá je na počiatku úplne všetkého, ale aj o synergickom efekte spoluvytváranom pomocou zvláštnej pridanej hodnoty, ktorú tvorí špecifická vnútorná forma reči, ako význam zvukov jednotlivých slabík vníma napr. Humboldt.
Ale vráťme sa späť k Rudovi Dobiášovi a jeho sonetovému vencu. Napätie, ktoré som z uvedených dôvodov cítil pri jeho čítaní, vyplývalo nielen z rešpektu k zložitosti zvolenej formy, ale aj z priania, aby Rudo Dobiáš niekde nezablúdil na tej tenučkej ceste, ohraničenej na jednej strane ťažko nažitou múdrosťou a láskavým porozumením na strane druhej.
S uspokojením však môžem konštatovať, že Rudo Dobiáš v sonetovom venci nielenže nesklamal, ale tým, že povýšil veniec na litánie, akoby sa ezotericky pridal ku všetkým literárnym aj neliterárnym subjektom, čo sa túžili alebo sa stále túžia dotknúť tajomstva najvyššieho, a teda k túžbe, ktorá je prítomná v najtajomnejších legendárnych príbehoch sveta, od starozákonných textov, cez, povedzme, chasidskú tradíciu z 13. storočia, podľa ktorej obuvník Henoch bol Bohom premenený na anjela Metatrona po tom, ako pri každom vpichu šidla nielen spájal kožu s podošvou, ale v každom momente sprevádzal prácu svojich rúk meditáciou, pri ktorej sťahoval prúd emanácie z horného na spodné a menil tak profánne konanie na rituálne. Alebo cez príbeh iného obuvníka z indicko-tibetského tantrického textu (patriaceho do Príbehov 84 kúzelníkov), ktorý dostane od jogína pokyny o koži, šidle, nitiach a topánkach, ako o samostvorenom plode, načo potom 12 rokov vykonáva meditácie o svojom obuvníckom remesle, až dosiahne osvietenie. Až po dajme tomu Salingerovu Franny, ktorá chce zažiť premenu na vlastnej koži a donekonečna opakuje magickú krátku modlitbu k Ježišovi. Sú to iba tri príklady, ktoré mi prišli na um ako prvé, ale v zaujímavej literatúre je ich dostatok iste aj preto, že táto možno najstaršia túžba drieme vo vnútri každého človeka, prichystaného rozlišovať a pomenovávať to, čo nie je zjavné.
Z hľadiska zostavenia venca možno konštatovať, že celá kompozícia sa Rudovi Dobiášovi vydarila aj preto, že sonetovské obmedzenie dokázal premeniť na svoju výhodu a nesnažil sa zbytočne o silnú pointu na konci každého sonetu (čo samotná konštrukcia venca iste ani nepredpokladá), ale celý jeho sonetový veniec pôsobí ako jedna dlhšia básnická skladba, mozaikovite zložená z metaforických pomenovaní abstraktného fenoménu ľudskej slobody. Až po štrnástich sylabických sonetoch totiž prichádza pätnásty ako vyvrcholenie modlitby, so slávnostne natiahnutými veršami. Na chvíľu sa v ich strede objaví tep, ktorý znovu zaniká v záverečnom dvojveršovom Ave.
Cieľom nielen každej správnej modlitby, ale podľa mňa aj každej dobrej literatúry, je magická schopnosť premeny. Aj preto si myslím, že dobrá literatúra, bez ohľadu na to, čo je jej obsahom, má byť pravdivá, má obsahovať vzťah k súkromne vnímanej kráse a musí byť ukotvená v morálke. Zlo ako energiu zničiť nemožno. Možno ho však premieňať na niečo iné, hoci aj tak, ako to vedia robiť deti. Zdanlivo naivným opakovaním príbehov (ktoré sa v istom zmysle stávajú modlitbami), v ktorých má dobro navrch, až kým sa zla prestanú báť a ono potom stratí svoju moc. A nie je príliš ťažké uveriť, že sa tak aspoň v malej miere stane aj po každom prečítaní dobiášovských Litánií k slobode. Aj priemerne vnímavý čitateľ si totiž aspoň v stopovom množstve iste uvedomí, aký prebohatý, dôležitý a silný sa zdá byť a nepochybne aj je motív ľudskej slobody pre niekoho, kto pociťuje jej deficit.
Toto však nie je jediný dôvod, prečo v súvislosti s Litániami k slobode spomínam princíp premeny. Ďalším dôvodom je presvedčenie, že Dobiášov príbeh sa aspoň v etickom presahu litánií jednoducho dobre skončiť musí. Z tohto pohľadu je aj napísanie Dobiášovho sonetového venca pokračovaním opodstatnenia ľudského trápenia, vykúpenia a pochopenia.
A ešte jedno slovo by som nerád zabudol uviesť. Je to slovo dôstojnosť. Dôstojnosť skromných, ale pôsobivých Vydrnákových ilustrácií, dôstojnosť mäkkej a príjemnej väzby zbierky a dôstojnosť Srholcových úvodných a Jurolekových záverečných slov.
No zrniečko piesku sa dostane medzi kolieska vety aj u takého citlivého autora a jemného človeka, akým je naostatok menovaný Rudo Jurolek, keď píše, že podobný projekt by bol u ostatných súčasných básnikov hádam trúfalým, až smiešnym podujatím. Nepoznám všetkých súčasných básnikov a už vôbec neviem odhadnúť ich schopnosti. Cítim však, že Rudolf Dobiáš je natoľko kvalitným človekom aj autorom, že jeho tvorba zovšeobecnenie podobného typu nepotrebuje. Ani ako pochvalu svojich veršov a ani ako dôvod pre ich opodstatnenosť. A tak si toto zrnko môžeme odstrániť tým spôsobom, že predmetná veta v skutočnosti iba oznamuje čitateľovi, že Rudolf Dobiáš v živote už prežil toľko, že čelí omnoho menšiemu riziku ako iní súčasní autori, že by svoje verše, alebo prózy, mohol negatívne zaťažiť neželanou nadmernosťou.
Po formálnej i obsahovej stránke je sonetový veniec Ruda Dobiáša zároveň odpoveďou všetkým fanúšikom modernej ničoty, ktorí by boli najradšej, aby sa z literatúry amputovala jej historická a etická dimenzia, ale aj tým, ktorí sa tak vytrvalo a akosi príliš zhora usmievajú nad viazaným veršovaním. Pravdou však tiež je, že pochopenie toho, kam až môže človeka dostať mantrické pilovanie technického, spolu s meditáciou na tej správnej strune, nie je jednoduché a už vôbec nie je umožnené každému.
V nepochopení ľudského snaženia a teda aj údelu ale spočíva aj status, v ktorom obyčajný obuvník navždy ostane obyčajným obuvníkom.
Zamýšľanie sa nad Litániami k slobode nadobúda ešte ďalší rozmer, keď si uvedomíme, akým až abstraktným a relativizovateľným pojmom sloboda je. Abstraktným do takej miery, že obsahuje zrejmú tautologickú predispozíciu, keď ešte aj tajomný kabalistický Zóhar definuje slobodu iba ako pečať budúceho sveta, obsahujúcu slobodu všetkých druhov slobôd. Dôvod relativizovateľnosti slobody je nielen v jej subjektívnom vnímaní, ale aj v poznaní, že vždy po prekonaní jedného väzenia nás prekvapia múry ďalšieho, v tom lepšom prípade hoci aj väzenia vlastnej telesnosti. Hneď za ním čaká väzenie vlastných túžob, snov a spomienok a väzenie dočasnosti. A kto vie, možno raz aj väzenie večnosti. Sloboda je skrátka taká relativizovateľná, že som chuti epigramaticky ju relativizovať nakoniec podľahol aj ja sám a tak môžem na záver využiť túto príležitosť a predmetné štvorveršie o slobode Rudovi Dobiášovi (ako človeku, ktorý si jej opozitum vyskúšal v miere viac ako hojnej) venovať. Štvorveršie znie takto:
Čo ešte stihneme
kým si dáme zbohom?
V behu čosi odpiť,
požartovať s Bohom,
kým život preletí
okolo, čo to dá.
A to celé ľudia
nazvali sloboda.
Všetko najlepšie k tej krásne okrúhlej 75-ke, Rudko.
ERIK ONDREJIČKA
Prednesené na Klube nezávislých spisovateľov 4. novembra 2009