Slovenskí spisovatelia

Ceny Vojtecha Zamarovského za rok 2009

Dňa 1. decembra 2009 sa už po desiaty raz udeľovali národné ceny za literatúru faktu, ktoré sú pomenované po zakladateľskej osobnosti novodobej literatúry faktu na Slovensku Vojtechovi Zamarovskom.
Tohtoročnú prestížnu Cenu Vojtecha Zamarovského získal zo slovenských autorov Ľuboš Jurík a z českých autorov Dušan Uhlíř. Ceny sa neudeľujú za konkrétne dielo, ale za trvalý prínos do literatúry faktu.
Udeľovanie Ceny Vojtecha Zamarovského bolo aj tento rok súčasťou stretnutia autorov literatúry faktu. Stalo sa už peknou tradíciou, že na konci roka sa stretávajú v Domove slovenských spisovateľov v Budmericiach slovenskí a českí spisovatelia literatúry faktu. Tohtoročné stretnutie sa uskutočnilo 1. a 2. decembra 2009 a jeho súčasťou bola aj konferencia Politický vývoj po roku 1989.

Cena Klubu literatúry faktu

Cenu Klubu spisovateľov literatúry faktu získal Jozef Leikert za knihu Taký bol Ladislav Mňačko. Laudacio predniesol publicista Ivan Szabó.

Na úvod treba poznamenať, že literárne, kultúrne a vedecké aktivity Jozefa Leikerta sú širokospektrálne a on je viacdomým autorom, ktorého tvorba sa rozprestiera od intímnych pláni lyrickej poézie až po exaktne determinované texty vedeckých štúdií. Kdesi medzi týmito hranicami sa nachádza literatúra faktu, ktorá (podľa mojej mienky) má v Leikertovej tvorbe dominantné postavenie. Napokon aj za knihu z oblasti literatúry faktu bol navrhnutý na cenu Klubu spisovateľov literatúry faktu (združením združeným pod krídlami Asociácie spisovateľských organizácií Slovenska). Jozef Leikert napísal knihu Taký bol Ladislav Mňačko. Samozrejme, téma je lákavá, možno aj provokujúca, pretože mnohí sa s Ladislavom Mňačkom osobne poznali a všetci uznajú, že doplniť tajničku v krížovke s menom Mňačko nie je jednoduchá a tobôž nie jednoznačná vec. Vyžaduje si (mimo iného) poriadnu dávku investigatívnosti, pretože ide o prvú komplexnú monografiu na tému Mňačko. Možno práve snaha vylúštiť tajničku, bolo to, čo Jozefa Leikerta podnietilo, aby sa pustil po stopách bytia a žitia tejto rozporuplnej postavy slovenského (československého) verejného života -predstaviteľa modernej žurnalistiky, publicistiky a spisovateľstva.
Autor sa netajil, že postava Ladislava Mňačka je mu osobne sympatická, no na druhej strane empatia mu nebránila, aby bol kritický tam, kde si Mňačko kritiku zasluhuje. Napokon sám Ladislav Mňačko si mnohé negatíva priznával aj v rozhovoroch s autorom. Prostredie, v ktorom sa narodil a v mladosti žil, urobili z neho komunistu. No po čase sa priznal, že tí, " ktorých som stretol neskôr a ktorým som svojimi článkami, ale aj niekoľkými knihami pomáhal upevňovať moc" boli iní ako prvorepublikoví komunisti.
Koľko vody muselo pretiecť dolu Dunajom, kým si Mňačko priznal, že pochybil a mohol konštatovať: "Zákonite som sa musel s nimi skôr či neskôr rozísť, ako aj s ich ideológiou."
Leikert vykreslil portrét človeka, ktorý v živote urobil veľa omylov, ale "netrval na nich, ba dokonca sa z nich dokázal poučiť."
Jozef Leikert nepočítal iba dunajské vlny, ktoré zmenili Mňačkovo nazeranie na svet, ale snažil sa vypátrať aj príčinu tejto zmeny. Veľmi mu v tom pomohli rozhovory so samotným Mňačkom, ktoré sa uskutočnili v čase, keď na písanie knihy o ňom nepomýšľal. No autor podstúpil aj mnohohodinové pátranie v archívoch, čítanie dobovej tlače a hľadanie v dokumentoch, vždy dúfajúc, že nájde čosi neznáme, dosiaľ nepoznané. Mnohé neznáme momenty zo života Ladislava Mňačka však vyniesla na svetlo sveta módna no veľmi účinná metóda oral history. Leikert pátral po ľuďoch, ktorí Ladislava Mňačka poznali, stretli sa s ním a mohli o ňom podať osobné svedectvo. Niekedy to bol iba drobný zážitok so stretnutia, často iba hmlistá spomienka, no inokedy dôverne hovory... V Leikertovej knihe je šesťdesiat pamätníkov "stretnuvších sa" s Ladislavom Mňačkom a bolo by ich aj viac, ale niektorí z nich (bohvie prečo) túto spomienku odmietli.
Leikertova monografia o Mňačkovi nie je iba o Mňačkovi, ale aj o udalostiach (dejinných udalostiach), ktoré dokresľujú atmosféru a kontext doby, v ktorej sa odohrávali. Tam často osobné a privátne prerástlo do sociálneho, najmä v prípade, ak išlo o osobu verejne činnú a verejne známu. O Ladislavovi Mňačkovi sa vyjadrovali mnohí, no veľmi trefne sa o ňom vyjadril Ladislav Ťažký, ktorý povedal: "Mňačko nebol ani zašpinený, ani očistený." Možno o to druhé sa pokúsil autor knihy Taký bol Ladislav Mňačko Jozef Leikert.
Autor svoju knihu končí Mňačkovým druhým odchodom do emigrácie... To, čo bolo potom sa opäť núka na seriózne spracovanie.